čtvrtek 10. července 2014

Iluze - Kapitola 10



Nick sa prebudil so silnou bolesťou hlavy.
Každý centimeter jeho tela sa mu triasol, keď si spomenul, že ho zajali démoni a zavreli do klietky.
Naozaj som už unavený z tohto svinstva.
Už by sa to mohlo zdaťako normálny deň, keď je niečím zajatý a uzamknutý na nejakom divnom mieste.
Keby to tak nebolelo, musel by sa smiať nad tým, akým rutinným bláznom sa stal vo svojom každodennom živote.

Len troška pootvoril oči a snažil sa nedať najavo žiadne známky bdelosti, kým nevedel, kde je a kto, alebo čo, je okolo neho.
„V pohode sa môžeš aj posadiť. On vedel, že si sa prebral skôr, ako si si to uvedomil ty sám.“
Nick sa zamračil pri známom hlase.
Prekonal bolesť, prevrátil sa na malej posteli a uvidel Asha z jeho školy, ako sedí v rohu na stoličke. Zaškrípal zubami od bolesti a pritisol si palec k spánku.
„Čo tu robíš? Aj ty si väzeň?“
„To záleží na uhle pohľadu, myslím.“
Nick si šúchal hlavu a pokúšal sa zaostriť zrak alebo myšlienky. „Kde to som?“
„Je to takzvaná izba pre hostí, ale nikto tu nechce zostať.“
Hej, bolo tam trocha chladno a strašidelne.
Štyri sivé kamenné múry, žiadne dvere ani okná. Len posteľ a kreslo. Zatiaľ, čo niektorým ľuďom sa to možno páči, Nick rozhodne nebol jedným z nich.
Snažil sa pozerať na Asha, ale od bolesti, ktorá mu trieštila lebku, sotva udržal oči otvorené.
„Ak mi nechceš odpovedať na moje otázky, tak prečo si tu?“
„V prípade, že by si bol zranený, nechcel som, aby si bol sám, keď sa prebudíš. Z vlastných skúseností viem, že dokážu byť veľmi hrubí, kým dostanú niekoho dovnútra.“
„Slintajúce pekelné opice?“
Ash sa nervózne zasmial: „Hej. Dobré pomenovanie.“
Nickom sa oprel o čelo postele, keď ním prešla vlna nevoľnosti: „Bývaš tu?“
„Bohužiaľ.“
Ash znervóznel a v panike sa rýchlo postavil. V okamihu, keď to urobil, kreslo zmizlo v stene. „Už ide.“
„Kto?“
Ash však neodpovedal. Namiesto toho, v rovnakom okamihu zmizol vo dverách, ktoré sa objavili v stene naľavo od Nicka.
Dovnútra vstúpil vysoký, tmavý tieň. Nick si najskôr myslel, že má halucinácie.
Ale nemal, bola to skutočnosť.
Hodiac hlavou dozadu, Nick sa zachechtal pri tej poslednej veci, ktorú kedy čakal, že vstúpi do tejto miestnosti. A teraz toto... neveril vlastným očiam.
Staroveký Atlanťan, ktorého tak dobre poznal, zastavil pri nohách postele so zdvihnutým obočím. S výškou dva metre desať centimetrov, tak, ako bol Nick zvyknutý, Acheron bol späť presne tak, ako ho poznal. Jediná zmena na ňom, boli jeho dlhé blond vlasy. Ale boli tam tie jeho víriace, neľudské strieborné oči spolu s čiernym gotickým oblečením.
„Skutočný“ AcheronParthenopaeus zúžil na Nicka tie svoje víriace strieborné oči.
„Toto nie je privítanie, na ktoré som zvyknutý.“
Nick sa rozosmial ešte viac. „Áno, dobre, som idiot.“
„Evidentne.“ Acheron čakal niekoľko minút, zatiaľ, čo sa Nick ďalej smial. „Máš v pláne s tým skončiť niekedy v blízkej budúcnosti?“
Nick zdvihol ruky, keď sa snažil ovládnuť. Ale zakaždým, keď sa pozrel na Asha, rozosmialo ho to znova. Jednoducho sa nemohol prestať smiať. Kým ho niečo nechytilo pod krkom, zdvihlo z postele a pritlačilo k stene. To z neho vysalo všetok humor.
„Tak je to lepšie,“ Acheron si prekrížil ruky na prsiach, „takže teraz, keď mám tvoju plnú pozornosť, povedz mi, prečo je Thorn celý dychtivý potom, aby ťa mal v rukách.“
„Som neodolateľne roztomilý.“
„A budeš škvrna na mojej stene.“
„Si si istý, že to chceš spraviť? Krv sa ťažko premaľováva. Zhoršuje to predaj.“
Acheron sa na neho zamračil: „Ako to, že si človek a nemáš zo mňa strach?“
„Hovoril som ti, že som idiot. Roztomilý. Ale napriek tomu idiot... Len sa spýtaj mojej priateľky. Radostne potvrdí moju rastúcu hlúposť a pravdepodobne pridá aj nejaké príklady.“
Neviditeľné zovretie prenieslo Nicka priamo pred Acherona, ktorý si ho okázalo prezeral.
„Nechci sa so mnou hrať, dieťa. Som známy tým, že trhám končatiny veciam, ktoré ma obťažujú.“
„A ja som známy tým, že posielam dospelých na terapie, hlavne tie, na ovládanie hnevu.“
Podráždený a zároveň neveriaci výraz na Ashovej tvári skoro stačil na to, aby sa Nick znova rozosmial, ale pud sebazáchovy mu napovedal, aby viac neprovokoval túto starovekú bytosť.
„Čo ti dáva silu?“
„Ak ti poviem, že Wheaties (značka raňajkových cereálií), necháš ma ísť?“
Zovretie sa uvoľnilo a Nick padol rovno na podlahu.
„Mal by som ťa odovzdať Thornovi a nechať ho, aby ťa vypitval.“
„To by si mu asi urobil radosť... mne, už nie tak moc.“
„Takže, znova sa ťa pýtam, prečo?“
Bolo zrejmé, že Acheron nie je jasnovidec ako ten, ktorého Nick poznal doma.
Je čas robiť to, čo viem najlepšie. Hrať hlúpeho a uvidíme, čo o tom všetkom Ash vie.
„Myslia si, že som Malachai.“
Teraz to bolAcheron, kto vybuchol smiechom: „Ty?“
Mohol dať ešte viac pohŕdania do toho jediného slova?
Ale Nick sa neurazil. Zistil, že sa na tom skôr zabáva...občas.
„Však ja viem. Myslím, že Thorn sa musel nadýchať výparov alebo niečo také. Z prchavých látok hnije mozog a zmenšuje sa dôležité vybavenie. Vytvárajú sa bludy a spôsobujú slintanie.“
Acheron ignoroval jeho myšlienkové pochody: „Prečo by si to mal myslieť?“
Nick pokrčil ramená s ľahostajnosťou, ktorú vôbec necítil: „Hovoril som ti. Prchavé látky. Zlé, veľmi zlé veci.“
Nerozhodnosť sršala z tých desivých víriacich očí. Bolo zrejmé, že Acheron sa snažil rozpoznať pravdu.
„Viem, že mi v niečom klameš. Len jednoducho neviem povedať v čom.“ Oči sa mu rozhoreli na červeno.
„Povedz mi, čo ťa desí.“
Nick cítil, ako sa mu motá hlava. Bol tam Ash a hrabal sa v jeho myšlienkach.
Tak to by si pozrel, bol tvrdohlavý Cajun.
So schopnosťami Malachaia, alebo bez nich, Nick mal oceľovú vôľu a bol to najtvrdohlavejšie stvorenie aké sa kedy narodilo. Nikto sa nebude prehrabávať v jeho mozgu bez jeho súhlasu. Ani veľký a mocný Acheron.
„Z čoho mám najväčší strach? Byť ako všetci ostatní. Takže zvyčajne bojujem so svojimi mimoriadnymi schopnosťami naháňajúcich hrôzu.“
Ash vykrivil pery: „Myslíš si, že si zábavný... Vieš čo, pozrime sa, ako dlho vydržíš v klietke.“
Nickom trhlo.
Človeče, to nie je dobré. Mal som držať ústa zavreté.
V jeden okamih bol Nick v „izbe pre hostí“ a hneď na to spadol do stredu bojového ringu obkoleseného oceľovými tyčami.
Vitajte v Thunder Dome …
Nick vstal a potlačil úsmev: „Čo? Chystáš sa mať so mnou kohúti zápas?“
Acheron obišiel klietku zvonku:„Ja nie. Nechcem mať krv na oblečení. Myslím, že najskôr dovolím svojim domácim zvieratkám, aby sa s tebou pohrali.“
Nick zapraskal svojimi kĺbmi: „Dobre. Pošli sem tie pekelné opice. Tak ako tak, s niektorými mám nevybavené účty.“
„Vzhľadom k tomu, že sa neviem dočkať, kedy to začne...“
Nicka oslepil jasný záblesk predtým, než priestor pred ním naplnil dym.
Padla mu sánka, keď sa dym rozplynul a on uvidel pred sebou obrovského Aamon démona- rovnaká beštia ako Zavid. A rovnako ako Zavid, bol tmavovlasý a vážne naštvaný.
Povzbudzujúc sám seba, Nick sa stabilne postavil. Odmietol dať najavo strach pred akýmkoľvek stvorením. Jednoducho to nie je v ňom. „No tak, Lassie. Poďme sa pozrieť, ako si na tom.“

* * *
„Dedo! Prosím, prestaň. Veď ho môžeš zabiť!“
Držiac od seba démona, ktorý sa ho snažil uhryznúť, Nick obrátil svoju pozornosť k Acheronovi a dievčaťu, ktoré ho držalo za ruku. Chvíľu mu trvalo, kým spoznal Simi z jeho školy.
Acheron sa na dlhú chvíľu zamračil. Potom sa pozrel dole na anjelskú tváričku jeho vnučky a luskol prstami. Démon nad Nickom okamžite zmizol.
Človeče, prial by som si, aby si to spravil už pred hodinou.
S prerývaným dychom sa Nick snažil vstať, ale jeho telo vypovedalo službu. Nedokázal urobiť nič viac, len odpočívať z toho, ako si držal vlkolaka od krku.
Na ramene mal pár uhryznutí a peru rozbitú, ale potom všetkom, to mohlo skončiť oveľa horšie.
Acheron k nemu pristúpil. Natiahol sa cez mreže, aby sa mohol dotknúť Nickovej krvi na tvári. S pohľadom, ktorý nikdy nezaváhal, stiahol ruku späť, aby mohol ochutnať Nickovú krv.
Nick sa znechutene zaškeril: „Ty vole, to je tak nechutné. Mohol by si chytiť hepatitídu alebo parvovírus alebo také niečo. Dokonca aj besnotu. Bol tvoj pes očkovaný v poslednej dobe? Tiež by som navrhoval kastráciu a nejaké psie mentolky na jeho dych.“
Acheronov pohľad stmavol a zatiaľ, čo ignoroval Nickovú otázku, prevaľoval si jeho krv na jazyku.
„Ty si úplný človek... niečo je zle.“
Bez ďalšieho slova zamieril k dverám.
Simi si zahryzla s obavami do pery a priblížila sa k Nickovi: „Je mi to tak ľúto. On nie je naozaj taký zlý, ako si myslíš.“ Natiahla k nemu ruku a dotkla sa tej jeho: „On je len-“
„Simi!“ vyštekol Acheron.
Vyskočila preč: „Už idem.“ Bez obzretia sa rozbehla za Acheronom.
S povzdychom si Nick pomyslel, že na neho úplne zabudli, keď zrazu bol blysnutý z klietky späť do „hosťovskej izby“.
No, aspoň mu Acheron dal posteľ. Aspoň pre túto chvíľu.
Zmätený a unavený sa pozeral na strop a snažil sa v tom všetkom nájsť nejaký zmysel. Takže ten nízky Ash a Simi boli v tomto svete Acheronové vnúčatá. Ale otázka znie, kto sú ich rodičia?
Ako na zavolanie sa Ash zo školy zjavil v miestnosti. Viditeľne ním trhlo pri pohľade na Nicka v roztrhanom oblečení a pri krvi, ktorou bolo zafarbené: „Je mi to ľúto.“
„To isté povedala aj tvoja sestra.“
Mladší Ash sa presunul k posteli. Mávol nad Nickom rukou a bolesť bola okamžite preč. Škoda, že nezmizli aj zranenia. No áno, to už by chcel priveľa.
„Prečo si jednoducho môjmu dedovi nepovedal to, čo chcel vedieť?“
„Pretože ja neviem odpoveď,“ z väčšej časti to bola pravda.
„Potom mi je to dvojnásobne ľúto.“
Nick prehodil nohy cez okraj postele a posadil sa: „Prečo tu s ním žijete? Kde máte rodičov?“
V Ashových očiach sa zjavil smútok a vzdialil sa od postele: „Zomreli už dávno. To je pravý dôvod, prečo je môj dedo taký, aký je. Potom, čo boli moji rodičia zabití, odvrátil sa od každého, obzvlášť od ľudí.“
„Prečo? Čo sa stalo?“
Stena sa zaligotala tesne predtým, než sa z nej vytvorila stolička. Posúvala sa dopredu po miestnosti a zastavila sa veľa Asha mladšieho. Tváril sa, akoby to bol úplne normálny jav, posadil sa na ňu a povzdychol si: „Myslím, že už si prišiel na to, že nie sme obyčajní ľudia, však?“
Nick sa pozrel na stoličku. „Ehm... hej. No, podľa toho, ako sú tu skryté veci a tých pekelných opíc vonku.“
Prikývol.: „Môj otec bol človek. Moja matka... viem, že sa budeš smiať, ale ona bola Bohyňa.“ Odmlčal sa a prekvapene študoval Nickovu žiadnu reakciu. „Ty mi veríš?“
Nick sa horko zasmial: „Po tom všetkom, čo som dnes videl, som ochotný rozšíriť svoju definíciu uveriteľného.“
Ash odvrátil pohľad: „Áno, to som si myslel. Každopádne, vzdala sa svojich schopností, aby mohla žiť vo svete smrteľníkov s mojím otcom. Raz cez víkend, keď som bol ja a Simi vonku s dedom, nejakí muži sa vlámali do nášho domu a zabili mojich rodičov. Hneď potom sa dedo zbláznil a vyhlásil vojnu celému svetu.“
„To mi je ľúto.“
„Ďakujem. A mne je ľúto, že ťa zastihlo dedkovo šialenstvo. Ale keď sa dopočul, že ťa Thorn hľadá a ty chodíš do našej školy, bol paranoidný a myslel si, že by si mohol pre nás predstavovať hrozbu. Zamkol mňa aj Simi a budeme tu dovtedy, kým sa nerozhodne, že nie si pre nás hrozbou, alebo ťa nezabije. Je až príšerne úzkostlivý.“
Nick mohol byť rád, že nestrávi poslednú hodinu snahou udržať démona ďalej od svojho hrdla.
„Takže, čo so mnou bude robiť?“
Ash sa naklonil dopredu a vyzeral, akoby ho niečo ťahalo späť. „Neviem. Dúfam, že ťa nechá ísť.“
Nick zdvihol obočie: „Hovoríš to tak, akoby poslednú osobu, ktorá tu bola v pasci, zjedol.“
Och, do kelu, to nebol pohľad, ktorý chcel chlap vidieť na niekoho tvári, keď mu život visel na vlásku.
„Mal by som ísť.“
„Ash?“
Odmlčal sa a pozrel sa na Nicka.
„Thorn, s ktorým som sa stretol, bol psychopat, ale prisahám, že by som nikdy neublížil ani tebe, ani Simi. Neotáčam sa priateľom chrbtom a neubližujem im. Moja mama ma vychovala lepšie.“
„Ja viem. Len dúfam, že o tom dokážeme presvedčiť aj môjho dedka. Nie je zvyknutý na čestných ľudí. Tých, ktorí sú od škôd tak ďaleko, ako je to možné... a zvyčajne sú to tí najnevinnejší.“
A po tejto vete Ash zmizol a zanechal ho tam osamote. Kreslo zacúvalo znova k stene a zmizlo v nej.
Zmätený, unavený a porazený Nick pozeral do stropu a snažil sa spomenúť si, aký bol jeho život predtým, než začalo toto šialenstvo. Keďmal naivný predpoklad, že je svet obývaný len ľuďmi. Ale úprimne povedané, neznamenalo to oveľa menej zla. Nie tak celkom. Nepriateľ len mal inú formu. Na démonoch bola jedná dobrá vec, a to, že nepredstierali, že sú vaši priatelia. Vyhlásili svoje nepriateľstvo a zaútočili. Plný útok vpred. Ľudia predstierali, že sú priatelia, zatiaľ, čo hľadali spôsoby, ako vás dostať od chrbta a odseknúť vám hlavu. Mnohokrát len z dôvodu vlastného pobavenia.
Toto mu rozhodne chýbať nebude.
Zavrel oči a dovolil svojim myšlienkam, aby ho odniesli späť do sveta, ktorý poznal. K priateľom, s ktorými mohol počítať.
Zatiaľ, čo jeho život bol ťažký- niekedy až nemožný- priťažujúci a vyčerpávajúci, bol jeho. A chýbal mu. Viac než by si kedy myslel, že je to možné. Nick vydal dlhý uvoľnený výdych napriek stresu z toho, že bol tam, kde bol. V ušiach mu zvonilo, keď upadol do spánku. Ale horšie bolo, ako cítil svoje telo krívať a počul Caleba nadávať.
Potom strašnom zvuku sa Nick ocitol v Calebovom vypracovanom pánskom sídle, ktorý vyzeral ako by bol obliehaný.
Spočiatku si myslel, že sníva. Pokým neuvidel druhého Nicka ako sa hrbí na schodoch s rukami na ušiach. Bol to najpodivnejší pocit vidieť sám seba robiť niečo tak bezcharakterné.
Zavid, pokrytý modrinami a krvácajúcimi škrabancami, prekročil telá troch skrútených démonov, ktoré ležali v strede mramorovej haly. Dych mal z boja namáhavý, keď pozrel na Caleba.
„Ty a ja by sme mali prediskutovať definíciu ochrany, Malphas, pretože moja je zrejme radikálne odlišná od tej tvojej.“
„Čo je to?“ „Nick“ vykríkol tónom, ktorý by mohol fungovať ako zvuková zbraň, zatiaľ, čo ukazoval na telá démonov.
Caleb s jednou rukou na uchu sa viditeľne zdesil. „Naozaj mi chýba Gautier. Aj keď väčšinu času môže byť ako tŕň v päte, mohol by aspoň pomôcť v boji... a hlavne, nekričí ako pubertiačka, ktorá si našla na ramene pavúka.“
Zavid išiel práve poslať výbuch na toho druhého Nicka. Caleb ho schmatol za ruku, aby ho zastavil.
„Ak ho nechceš v tomto boji nosiť, tak to nerob.“
Zavid vyceril na Caleba tesáky. „Myslím, že by sme im ho mali odovzdať a nechať im jeho bezcennú kožu.“
„Nepokúšaj ma. Kým nezistíme, čo sa deje a kam šla Kody, musíme ho chrániť.“
„Prečo?“
Caleb venoval Zavidovi komický pohľad.
„Nick je môj priateľ a ja ich veľa nemám. Nič v zlom, nechcem ho stratiť. A rozhodne nechcem povedať jeho mame, že sme ho stratili.“
Tieto slová ohromili skutočného Nicka, keď ich sledoval. Nebol to ten Caleb, ktorý sa nikomu s ničím neprizná. A to sa ho hlboko dotklo. Úprimne povedané, celú dobu si myslel, že Caleb by mu najradšej utrhol hlavu a použil ju namiesto bowlingovej gule, než sa s nim zmieril. Aspoň to bolo to, čo vždy Caleb hovoril.
Helin pes zdvihol ruky v znamení kapitulácie. „Nikdy som nepochopil myseľ daeve a ty mi to nerobíš jednoduchšie.“
Caleb začal spievať posilňujúce kúzlo, ktoré malo ochrániť jeho dom pred nadprirodzenými votrelcami.
Zavid zavrčal na niečo, čo narazilo do okna, ktoré bolo najbližšie k nemu. „Nikdy si nemal zväzovať Gautierové schopnosti. Keby ich mal, stačilo by aby kýchol a tá háveď by zaliezla späť do svojej diery.“
„Nie je to tak jednoduché.“
Zavidsa uškrnul: „Akože nie?“
Caleb vyrazil k druhému Nickovi, potom sa zastavil a pozrel sa späť na Zavida. „Vieš, ako sa Malachai vyvíja?“
„Hej, porodia ich matky, ktoré ich nenávidia každým svojim dychom a z nich sa potom stávajú beštie.“
Caleb prikývol: „Nick bol po celý život chránený pred týmto druhom nenávisti. Zatiaľ, čo bolo pár ľudí, ktorí mu robili napriek, okolo neho bolo oveľa viac tých, ktorí ho milovali. V okamihu, keď okolo neho rástla nenávisť, jeho matka ju potlačila. Ona ho upokojuje a stará sa o neho. Miluje ho. To je dôvod, prečo je pre nás všetkých Cherise tak dôležitá. Je jeho kotva. Nicka by mohla vyhodiť do povetria plná váha jeho pokrvnej línie... Nevieme, čo to s ním urobí. Zakaždým, keď sa tieto sily v ňom uchytili, psychicky omdlel, zatiaľ, čo ničil všetko okolo seba. Nemá to pod kontrolou. A mimo to- nekontrolovateľný Malachai je to posledné, čo potrebujeme. Obzvlášť, keď ten Malachai má nielen svoje vlastné schopnosti, ale aj tie, ktoré mal jeho extrémne silný otec.“
„Tak to sú dobré dôvody,“Zavid si prešiel rukou po čele, „a máš pravdu. Vôbec som nemal chuť bojovať s AdarianomMalachaiom a to bol hrozne oslabený. Môžem si len predstavovať, aký bol smrtiaci v plnej sile.“
„To si ani nedokážeš predstaviť.Bol tam, držal môj zadok v rukách ešte potom, čo ma vykopol.“
Zrazu sa rozbilo okno za Zavidom. Preletel ním výbuch ohňa, ktorý zapálil Calebové záclony. Bez premýšľania sa Nick pohol tým smerom, aby pomohol. Bol už len krok od toho miesta, keď ho niečo stiahlo späť. Natiahol ruky dopredu.
Bolo to k ničomu.
Nahnevane otočil pohľad od neuhasených plameňov a ocitol sa sám v úplnej tme. Dokonca takej, že cítil len jemný výr vzduchu po jeho boku.
„Pomôžeš môjmu bratovi?“
Otočil sa a uvidel ženu, ktorá sa veľmi podobala na Zavida.
„Ty ma vidíš?“
Prikývla: „Tiež som duch.“
„Ja nie som duch.“ Teda aspoň dúfal, že neumrel počas spánku.
Zamračila sa, keď sa pozrela na falošného Nicka a potom na neho. „Ty si skutočný Malachai?“
„Myslím, že som.“
Jej oči stmavli hnevom: „Myslíš?“
„Áno,“ povedal dôraznejšie, „ja som Malachai.“
Zdalo sa, že ju to upokojilo. „Ako sa ti podarilo oddeliť sa od svojho tela bez toho, aby si bol duch?“
Veľmi si prial, aby mal na túto otázku odpoveď. „Som otvorený všetkým nápadom, ako je to možné, ktoré máš. Zábava zlého telo- meniaceho Boha?“
Odmlčala sa, aby zvážila jeho slová. „Niekto sa ťa musí snažiť zabiť.“
„Takých je veľa, ale koho máš presne na mysli?“
„Tvoji generáli,“ ustúpila, „niečo sa muselo zmeniť. Nárokovali si ťa a chceli rozvíjať tvoje schopnosti, ktoré máš od svojho otca. Chceli ťa používať a ovládať. Ale oddeliť dušu od tela... pre toto je smrť jediný dôvod.“
Nick sa na ňu zamračil. Táto žena mala veľa dôležitých informácií, ktoré chýbali v jeho banke vedomostí.
„Kto si?“
„Som Zarelda.“
To meno mu nič nehovorilo, ale ak bola príbuzná Zavida, tak musela byť tiež démon. „Ty si Aamon?”
Pri jeho otázke sa strhla. „Bola som. Potom ma zradili a nechali osamote umrieť.“ Po tvári jej skĺzla slza. „Len som chcela byť niekým milovaná. Aspoň raz v živote. Ale možno toto máme spoločné ty a ja, že nikto nemôže milovať náš druh. Nezaslúžime si to. Obaja sme sa narodili, aby sme trpeli donekonečna.“
Nick zavrtel hlavou. Mýlila sa. Musela sa mýliť. „Neverím tomu. Každý si zaslúži lásku.“
Popieranie jej jasne horelo v očiach: „Jediný, kto ma kedy miloval bol Zavid. Vzdal sa všetkého, vrátane osoby, ktorú miloval nadovšetko, aby ma zachránil. A ja som ho zničila.“ Po tvári jej skĺzla ďalšia slza. „Jeho srdce je tak čisté a pravdivé. Prosím. Musíš pomôcť môjmu bratovi.“
„Ako mu mám pomôcť?“
„Udrž ho v bezpečí pred Hel. Nikdy som nemala dovoliť, aby si so mnou vymenil miesto. Bolo to sebecké a zlé. Bola som vydesená a hlúpa. To nie je ospravedlnenie, ja viem, nezastavila som ho, keď som mala. Ale ty mu pomôžeš, že áno?“
Bola chytená v tomto kruhu. Nie, že by ju z toho vinil. Rovnakým spôsobom zranil tých, ktorých miloval.
„Áno. Budem sa snažiť ako najlepšie viem... ak sa mi podarí niekedy vrátiť do svojho tela.“
„Musíš dostať späť svoju silu.“
Povedala to tak, akoby to bolo jednoduché a akoby to mal pod svojou kontrolou. „Keby som vedel, ako na to, už by som to bol urobil.“
Zarelda ho prepaľovala pohľadom: „Ty si Malachai. Najsilnejší zo všetkých démonov. Tvoje sily sú vždy s tebou. Sú súčasťou tvojej duše... nie tvojho tela. Nikto, okrem tvojho syna, ti ich nemôže vziať. Proste musíš veriť v seba a vo svoje schopnosti.“
Začala blednúť.
„Počkaj!“
„Ochráň môjho brata.“ Tieto zašepkané slová sa okolo neho ozývali, keď zmizla.
Nick nadával do tmy, ktorá bola teraz tak hustá, že sa na neho tlačila. Spôsobovalo mu to ťažkosti s dýchaním.
„Vieš,“ kričal, „keby to bolo tak jednoduché, už by som to dávno urobil.“
Vedel, že ho nepočuje, ale cítil, že to musí povedať nahlas.
Ver v seba a vo svoje schopnosti...
Iste. Prečo nie?
Povzdychol si, zaťal päste a s najviac nadšeným hlasom, aký bol schopný použiť, zavolal. „Verím!“
Samozrejme, že sa nič nestalo. Nič iné len to, že to znelo ako čarodejník z krajiny OZ na héliu...
Už sa len treba držať žltej tehlovej cestičky.
Treba sa držať žltej tehlovej cestičky.
„Do riti, ja som ju stratil.“
Prečo nie? Na oboch miestach sú slintajúce pekelné opice. „Len ma nepolož do rubínovo červených vysokých podpätkov.“ Alebo, aby sa mu nespustil dom na hlavu. To boli všetky jeho životné potreby.
Ale keď upadol do tmy, jedná vec sa mu vykryštalizovala. Musel sa znova stať úplným, aj keby to znamenalo zahrnúť do toho tú jeho časť, ktorú nie len, že nenávidel najviac, ale aj časť, ktorej sa desil každou bunkou svojho tela. A keby aj musel predať svoju dušu, aby udržal svojich blízkych v bezpečí, sám vypracuje zmluvu a priklincuje ju diablovi na čelo. 


5 komentářů: