neděle 9. června 2013

Peklo - K7

7. Kapitola

„Nick!”
Nick išiel chodbou na svoju hodinu Angličtiny a sotva mal čas vystrieť sa, predtým ako sa Casey zavesila na jeho rameno, ako suchý zips.
„Čau.“
Zamračila sa na neho. „Čau? To je to najlepšie, čo dokážeš? Naozaj?“ Tskla na neho. „Mimochodom, vyzeráš úžasne vo futbalovom drese.“
Človeče, on nenávidel komplimenty. Vždy sa cítil divne, hlavne keď prišli od ľudí, ktorým by sa nemalo ráčiť rozprávať sa s ním. „Vďaka. Aj ty vyzeráš dobre vo svojej uniforme.“
Usmiala sa na neho a pokrútila bokmi, aby mu predviedla biele pásy na jej skladanej čierno- zlatej roztlieskavačskej sukni. „Všakže? Ja viem.“
Nikto ju nemohol obviňovať z nízkeho sebavedomia. Nie, že by ju obviňoval. Bola nádherná. Z ničoho nič, Stone ho schmatol za košeľu a strčil do skriniek. „Čo si myslíš, že robíš, Gautier?“
Nick ho odstrčil. „Nie som tvoja kurva, chlapče. A ty nie si môj pasák. Nemusíš ma stále nakopávať. Viem, že ťa to ku mne priťahuje a to všetko, ale-“
Stone sa na neho zahnal. Nick sa zohol a vyhol sa úderu, ktorý by zložil každého do bezvedomia, Caleb schmatol Stonea a prudko ho strhol nanosekundu predtým, než  Nicková päsť trafila jeho čeľusť.

Caleb sa postavil medzi nich. „Zbláznil si sa? Chceš, aby ťa vyhodili z týmu a zo školy?“
„Chránil som sám seba.“ Zavrčal Nick. „On ma oslovil ako prvý.“
Stone chytil Casey za ruku. „No tak poď, zlato.“
Vypáčila si ruku z jeho zovretia. „Nikam s tebou nejdem.“
Stone na ňu neveriaco hľadel. „Chceš ísť preč s tým násilníkom? Dobre. Ale nechoď sa mi potom vyplakávať, keď ťa znásilní.“
Nickov pohľad potemnel. „Dina klamala a priznala to...verejne.“
Stone sa mu posmieval. „Áno, jasné. Ako keby sme nevedeli, že ju tvoj šéf podplatil.“
Zošalel?
Jeho hnev stupňoval jeho násilie, Nick vyštartoval po ňom, ale Caleb ho chytil a strčil ho späť o dva kroky.
„Nechaj to tak, Gautier.“ Zahundral mu Caleb do ucha.
„Čo sa to tu deje?“
Nick sa upokojil, keď sa ich riaditeľ, pán Head, zastavil vedľa Stonea a prešiel cez nich zvedavým pohľadom. Nick zachytil záblesk červenej v Calebových očiach, ako sa uvoľňoval z neho démon.
„Nič.“ Zamrmlal Nick riaditeľovi. „Vôbec nič.“
Head sa pozrel na Stonea. „Je to pravda, Blakemore?”
Stone ohrnul peru na Nicka. „V tejto škole máme predátora, pán Head a ja som sa snažil chrániť pred ním svoje dievča.“
Casey sa uškrnula. „Nie som tvoje dievča ty kolenom-pretiahnutý neandertálec.“ Premiestnila sa späť k Nickovi. „Stone napadol Nicka bezdôvodne, pán Head a Nick je tak láskavý, že ho nechce dostať do problémov, aj keď by si to zaslúžil.“
Nick zalapal po dychu. Dokelu, Casey...zapísal si niekto ŠPZ autobusu, pod ktorý si ma jednoducho hodila? Pripomeň mi, aby som nemal nikdy nič zlé proti tebe. Zrada, jej meno je Casey Woods.
Head sa otočil na Caleba. „Hovorí pravdu?“
Caleb prešiel zmysluplným pohľadom cez Nicka, než úprimne odpovedal. „Áno, pane.“
„Dobre teda. Stone, moja kancelária. Hneď.“ Head zaváhal, potom sa otočil späť k Nickovi. „Radšej nech Vás nevidím v inej bitke na mojej škole, Gautier. Rozumeli ste mi?“
„Áno, pane.“
Pre Nickove úplne prekvapenie, Head ho nechal ísť a Stonea vzal do kancelárie. Vau, to bolo prvýkrát. Vždy v minulosti, keď na neho Stone zaútočil, Nick za to zaplatil a Stone vytancoval bez trestu.
Zemské póly sa prevrátili. Celý svet je hore nohami. Houston, máme problém, pretože toto sa mi jednoducho nemohlo stať.
Som v alternatívnej realite.
Hej, to dáva zmysel. Stretol sa s Calebovími temnými očami. „Svet sa blíži ku svojmu koncu, je to tak?“
Caleb si odfrkol. „Nie som si toho vedomý a pravdepodobne by som to vedel, ak by to tak bolo.“
„Vy dvaja ste tak zábavný.“ Casey pobozkala Nicka na tvár. „Uvidíme sa po škole.“ A vrhla sa do davu. Nick bol ešte stále otrasený z toho, čo sa stalo. „Prisahám, že to musí byť znamenie apokalypsy.“
Caleb ho potľapkal po ramene. „Vezmi to ako dobré znamenie a poďme do triedy skôr, ako bude neskoro.“
Hej, ale bolo ťažké zobrať to ako dobré znamenie, keď bol kŕmený diétou zla od nepamäti. Keď sa dostal do triedy, uvidel Kody, ako mieri k nemu. Proti jeho vôli sa mu rozbúchalo srdce. Potom to zamierilo rovno do jeho žalúdku, keď uvidel, že ona už nenosí jeho náhrdelník. Dobre, prečo by aj mala. Nie je to, akoby si sa s ňou nerozišiel, alebo tak niečo. Hej, dobre, nemala dôvod ho naďalej nosiť. Tak prečo ho to tak bolelo, že ho nemá na krku? Snažiac sa na to nemyslieť, zamieril do zadnej časti miestnosti a sadol si na jeho obvyklé miesto pri Calebovi. Kody sedela vpredu, stále chrbtom k nemu. Pozrel sa na prázdny stôl po jeho ľavici. Stôl, pri ktorom doteraz sedávala Kody. Hrdlo sa mu stiahlo, ako sa snažil nepozerať na ňu. Ale jeho oči ho zrádzali. Nemohol si pomôcť. Bola tak krásna. A dnes, jej dokonalé telo bolo zabalené v ružovom svetri, ktorý bol strategicky navrhnutý nejakým sadistickým blbcom, ktorý sa chcel ubezpečiť, že žiadny smrteľník sa nebude môcť sústrediť na nič iné, ako na ňu. Alebo v jeho prípade, napoly nesmrteľný démon.
´Čo sa deje Nick?´
Presunul svoj pohľad na Caleba. Výnimočne, privítal Calebov hlas vo svojej hlave, pretože ho to rozptýlilo.
´Minulú noc som nespal. Deje sa niečo divné.´
Caleb zdvihol obočie. ´Definuj divné
Dobrý postreh. V ich svete, slovo divný malo mnoho významov. Žiadny z nich obyčajne nebol prospešný pre Nicka. ´Menyarine symboly svietili ako Bourbon Street na Mardi Gras. A počul som hlas, ako mi hovorí, že si ide po mňa.´
´Kody?´
Proti svojej vôli sa na ňu pozrel znova. ´Aj keď som si istý, že jej aktuálne zamestnanie je zabiť ma, nebol to jej hlas, ktorý som počul.´
´Spoznal si ho?´
Nick zavrtel hlavou.
´Prečo si mi nezavolal, keď sa to stalo?´
´Myslel som si, že som v bezpečí tak dlho, kým symboly žiarili. Je to tak?´
Caleb na neho zavrčal. ´Nezahrávaj sa so svojou bezpečnosťou, Gautier. V budúcnosti, ak sa stane, že sa ti bude vyhrážať smrťou nejaký hlas bez tela, zavolaj mi. Vo dne, či v noci.´
´Prečo? Jediné, čo robíš, je, že sa sťažuješ, že ťa obťažujem.´
Caleb sa na neho zamračil. ´Otravuješ ma tak či tak
´Dobre. Čokoľvek.´ Caleb bol mrzutý aj bez zjavných dôvodov. V podstate to bolo, ako chodiť so ženou so syndrómom dráždivého čreva. Alebo besnotou.
Konečne zacítil, že Celabov namrzený zadok ustupuje z jeho hlavy. Sám so svojimi myšlienkami, Nick sa pokúsil sústrediť na triedu. Ale bolo ťažké sa venovať Angličtine, keď mal neznámeho vraha a ex- priateľku, ktorá ho chcela zabiť. Bola to myšlienka, ktorá visela v jeho mysli po celý deň. Keď konečne zazvonil zvonček, vypustil uľahčený výdych. Prežil ďalší školský deň bez smrti, zombie útokov, alebo masívneho ničenia jeho ega. Alebo si to aspoň myslel. Nick spomalil, keď sa priblížil k svojej skrinke, aby si zobral svoju domácu úlohu. Niekto napísal NÁSILNÉ PRASA na jeho skrinku obrími písmenami s čiernou centrofixou. Sval mu tikal v čeľusti, ako sa do neho hrnula zlosť. Bol tak otrávený z toho, ako sa zaoberali ranou spôsobenou Dinnou pre jej drobnú žiarlivosť. Nechajte to už tak, ľudia. Venujte sa vlastnému životu. A dovoľte mi mať ten svoj znova.
„Necíť sa zle, Nick.“ Povedala Brynna, ktorý sa zastavila za nim. „Aj mne to spravili.“ Ukázala na svoju skrinku, kde niekto napísal SUKA a nakreslil pár obscénnych obrázkov. „Už som o tom povedala pánovi Headovi a sľúbil, že ich dá premaľovať zajtra pred vyučovaním.“
Hej, fakt skvelé. Potom, čo to všetko všetci videli. K čomu to bolo dobré?
Hej chlapče, je mi ľúto, že ťa strelili do hlavy. Ale tu, dáme ti obväz na prst, takže sa budeš cítiť lepšie aj keď ti chýba frontálny lalok.
Nick vydal smutný vzdych. „Naozaj som už z toho chorý, Bryn. Je to smiešne. Donútili ju verejne sa ospravedlniť a priznať každému, že klamala o tom všetkom.“
„Na tom nezáleží. Ľudia veria tomu, čo chcú, aby bola pravda. Tiež ma to zabíja. Vezmi si napríklad moju sesternicu Kim. Keď bola na strednej škole, dva roky za sebou bola zvolená za kráľovnú plesu. Ďalší rok, matka jednej z ostatných dievčat z jej triedy, zavolala tete v hysterickom záchvate a sťažovala sa, ako je nefér, že nikto nemá rád jej kravu dcéru. A ako je zlé, že  Kim sa stala dvakrát kráľovnou plesu, hoci všetci v triede hlasovali pre Kim a nie pre kravu alebo iné dievča...“
Brynna pokrútila hlavou. „Boh miloval moju tetu, ona je ako tvoja mama, Nick, ten druh najsrdečnejšej osoby, aká sa kedy narodila. Nechcela žiadnu drámu a nechcela zraniť pocity štrnásťročnému dievčaťu, moja teta presvedčila Kim, aby sa ďalší rok podelila o svoju korunu. A pretože Km bola zlatíčko, súcitila s dievčaťom a súhlasila s tým. Potom, o štyri roky neskôr, keď obe boli staršie, tá čarodejnica, ktorá nemohla podržať Kim sviečku v jej najlepší deň, začala všetkým hovoriť, že Kimina matka bola tá, ktorá volala s hysterickým záchvatom a žiadala korunu pre svoju dcéru. To určite...a tu je ten kopanec. Kráľovná plesu bola verejne oznámená na škole, keď sa prvýkrát spočítali hlasy. To nebolo, kým hneď ďalší deň, keď sa vrátili, pridali kravu ako spolu-kráľovnú. Každý vedel, že Kim vyhrala, ľahko a čisto, ale niektorí z nich aj tak verili babizni o štyri roky neskôr, aj keď klamala. Smiešne, že? Jedna lož...a večná bolesť. Myslím, že to je dôvod, prečo to tí ľudia robia. Nezaujíma ich, že je to klamstvo, čo hovoria, ani to, komu tým ublížia.“
Nick chcel krv všetkých z nich, pokrútil hlavou. „Hádes by mal mať osobité miesto pre týchto všetkých.“
„Také miesto je.“ Povedala Brynna dôrazne. „Musia žiť svoje úbohé životy v pasci sami so sebou. Neviem o žiadnom horšom treste.“
Nick sa uškrnul. „Ja áno. Ústa plné vybitých zubov.“
Brynna tskla nad jeho návrhom. „Násilie plodí násilie.“
„A niekedy násilie splodí uspokojenie.“
Sťažka si vzdychla. „V skutočnosti tomu neveríš, že nie?“
Pozrel sa na svoju zdemolovanú skrinku, keď ho začala zožierať ďalšia vlna rozhorčeného hnevu. „Povedzme, že ak by som vedel, kto to urobil, domov by kríval.“
Pohladila ho po ramene, aby ho upokojila. „Pamätáš si, čo si mi povedal, keď som skoro dovolila, aby ma Dinine klamstvo dohnalo k samovražde?“
Samozrejme, že áno. Bol vydesený z toho, že stratí jej priateľstvo pre niečo tak hlúpe ako ľudská krutosť. „Že si viac, ako oni všetci dohromady.“
„Áno. A povedal si, že by som nikdy nemala dovoliť, aby mi ukradli môj deň. To, že oni za to nestoja. A mal si pravdu. Nestoja za to.“
Hej, ale teraz nemohol nájsť tu slušnú časť seba. Jediné, čo cítil, bola čistá, studená nenávisť. Infikovala ho až na úroveň kostí.
Brynna otvorila svoju tašku a vytiahla pár listov papiera. Podala mu ich. „LaShonda a ja začíname novú iniciatívu... Anti-Bully Brigade (Oddiel proti tyranom).  Toto je plagát a manifest, ktorý sme rozdávali a vysielali všade, kde nám dovolili. Dokonca to bolo vytlačené aj v školských novinách.“
Nick sa usmial nad logom, ktoré použili. Bol to zubatý kľúč v tvare mačky s ABB tvoreným motýľom ako dizajn. Na veľkom červenom kľúči bolo bielymi písmenami napísané, JE ĽAHKÉ USPIEŤ. Pripojte sa k Anti-Bully Brigade.
Vytiahol ďalšie stránky, aby si to mohol prečítať.

Vážený Trýzniteľ,
dnes ste ma donútili plakať. Spôsobili ste, že sa cítim ako najmenší kus špiny, ktorá kedy chodila po tejto zemi. Ukradli ste kus môjho srdca a duše a moje sebavedomie. Práve vtedy, keď sa mi podarilo presvedčiť samého seba, že nie som úplne najškaredší a najhlúpejší živý človek, vy ste prišli a potvrdili nikdy nekončiace prehrávanie v mojej hlave, ktoré ma uráža, aj keď nie ste nablízku. Rovnaké prehrávanie ako to, ktoré mi hovorí, znova a znova, že život nestojí za nič a že to nikdy nebude lepšie, bez ohľadu na to, čo robím, pretože si nič lepšie nezaslúžim. Som nikto a budem nikto vždy. Aj keď sa snažím robiť zo seba to najlepšie, tak ako aj dnes, nie je to dosť dobré na to, aby ma to spravilo človekom v očiach sveta. Nepotrebujem Vás, ani nikoho iného, aby mi potvrdil niečo, čo už o sebe viem. Moju bolesť neprejavujem z vonkajšej strany, pretože som sa už dávno naučil, aby som sa ubezpečil, že vám nedám dôvod na potešenie alebo ostatným, ktorí si myslia, že ste zábavný, vtipný alebo roztomilý, alebo sa vás príliš boja, aby urobili niečo viac, než sledovali, koľko bolesti mi spôsobujete. Je preč minulosť, keď som robil tú chybu a ukázal Vám svoje slzy, čím sa mi ľudia ešte viac smiali a bolo to ešte horšie. Môžete zadusiť moju dôstojnosť a spôsobiť, že budem nenávidieť to, čo bolo zdrojom mojej hrdosti...kým sa mi posmievate. Kopli ste ma do môjho srdca a spustošili to málo sebaúcty, ktorú sa mi podarilo naškriabať. Ale to je v poriadku, pretože to je to, čo ma robí silnejším ako vy a vaši následníci. Nemusím ukazovať na nedostatky niekoho iného. Nepotrebujem zraziť dole niekoho iného, aby som sa cítil lepšie alebo aby som dokázal svoju hodnotu, autoritu, moc, alebo inteligenciu. Samotná skutočnosť, že si to dokazujete znamená, že my, na ktorých sa dopúšťate tejto krutosti, sme nadradený druh. My sme tí, ktorí sa vyvinuli nad rámec jednoduchého správania zvierat, ktoré útočia na bytosti, ktorým nerozumejú, alebo sa od nich líšia, či nie sú tak silné. Nezosmiešňujete niekoho inteligenciu, alebo ich tvrdú prácu. Zosmiešňujete ich najlepšie úsilie alebo fyzikálnu vlastnosť s ktorou sa nedá nič robiť. To v žiadnom prípade nedokazuje, že ste múdrejší alebo lepší. Dynamitom môžete zrovnať budovu, ale nemôžete ju postaviť. Spôsobili ste, že sa bojím ísť do školy. Spôsobili ste, že mi je zle od žalúdka vždy, keď premýšľam o tom, že pôjdem do práce. Spôsobili ste, že sa bojím vo vlastnom dome. Zbytočne ste ma urazili v obchode, v telefóne alebo tam, kde som na Vás náhodou narazil. Zničili ste moju budúcnosť, súčasnosť, môj deň a ukradli časť mojej duše. Rovnako, ako zvyšok z nás, pochádzate zo všetkých druhov prostredia. Nejakého, nie veľmi šťastného,  krutého a to je jediné, čo ste kedy poznali, takže sa oháňate v snahe zmierniť svoju vlastnú bolesť. Iní nemajú výhovorku vôbec. Vaša minulosť sa Vám nedá vytýkať. Skôr je to začarovaná potreba vo vnútri Vás, ktorej my nerozumieme a to je dôvod, prečo je tak ťažké Vás občas identifikovať, pretože splyniete ako nerozpoznateľný jed. Boli ste mojimi učiteľmi, duchovní, moji spolužiaci, spolupracovníci, šéfovia, riaditelia, niekedy bývalí priatelia, alebo dokonca rodina, ktorým som kedysi veril. Použili ste veci, ktoré som Vám kedysi dôverne rozprával, prekrútili ich a ako klamstvo použili proti mne. Bez príčiny ste hovorili klamstvá proti mne.. Odmietli ste ma vidieť, ako ľudskú bytosť. Kopli ste ma, keď som bol hore a kopli ste ma, keď som bol dole. Ale dnes, už ma viac kopať nebudete. Už nebudem viac Vaše slovné či fyzické boxovacie vrece. Dnes som objavil tajomstvo, ktoré už nikdy nedovolí Vám a Vašim priateľom, ktorí sa raz obrátia proti Vám, znova mi ublížiť. Dnes, keď som ležal zlomený a krvácajúci na tomto temnom mieste, kde som zaliezol a myslel si, že to už nevydržím, našiel som niečo mimoriadne. Moju ľudskosť. Keď moja duša vykríkla v krvavej agónii a ja som chcel radšej zomrieť ako žiť čo i len jeden deň vo svete, kde existujete Vy, som si uvedomil, že moje slzy a schopnosť cítiť bolesť bez karhania, ktorým by som to vrátil niekomu inému, ma robí človekom. Nachádzam svoju radosť, keď sa niekto usmeje nad niečím, čo som povedal alebo urobil. Keď spôsobím, že sa cítia lepšie vo svojom živote. Keď sa pozriem na výkres a môžem maliarovi povedať, že to je umelecké dielo hodné toho, aby viselo v múzeu. Úsmev na ich tvári, pýcha, ktorá svieti v ich očiach, šťastie, ktoré na nich vidím, zohrieva moje srdce. To ma robí šťastným a to Vy nemôžete pochopiť. Rovnako, ako ja nikdy nepochopím Vašu potrebu ubližovať. Dávať láskavosť nestojí nič, ale osoba, ktorá ju prijíma, by mohla byť práve tá, ktorá Vám raz zachráni život. Jediná vec, ktorá im dáva nádej v ich najtemnejšej hodine. Žiadny akt lásky a láskavosti, bez ohľadu na to aký je malý, je niekedy zbytočný. V nesmrteľných slovách od Maya Angelou... ľudia zabudnú, čo ste povedali, ľudia zabudnú, čo ste urobili, ale ľudia nikdy nezabudnú, ako ste sa pri nich cítili. Kedykoľvek si na mňa spomenú, chcem, aby sa usmievali a cítili sa dobre... A nikdy vám nedovolím mi to vziať, alebo im. Bez ohľadu na to, ako sa mi posmievate, alebo ako ma bijete, nestanem sa Vami a nebudem Vám platiť za vašu krutosť. V dobe, keď budete z môjho života preč, budem sa pohybovať vpred, aby som sa stal silnejším a múdrejším, než som dnes. Pretože ja môžem oslavovať s ostatnými a tlieskať ich úspechom s otvoreným srdcom, ktoré je schopné prijať lásku, budem sa vyvíjať do ešte väčšieho šťastia, kým Vy sa budete stále utápať vo svojej drobnej horkosti a nenávisti. Viac ako to, odhalil som najlepšie tajomstvo zo všetkých. Nezaujíma ma, čo si myslíte, pretože ja si nemyslím, že dosť z Vás to počúva. Nestojíte za energiu, ktorú by ma stálo Vás nenávidieť. Neexistuje nič na Vás, čím by som chcel byť. Nechcem Vaše oblečenie. Nechcem Vašich priateľov. Vašu prácu. Nechcem Váš život a rozhodne nechcem žiť v existencii, pri ktorej musím raniť niekoho iného, aby som sa cítil lepšie. Nenechám Vás ukradnúť mi moju ľudskosť. Nenaučíte ma Vašej nenávisti ani neznášanlivosti. Dnes nie. Nikdy. Napriek tomu, čo si myslíte, nie ste anonymný. Ste všadeprítomný. Bez ohľadu na to, odkiaľ ste, čo máte oblečené a či sa schovávate za obrazovkou počítača, ste rovnaký, ako všetci zlodeji. Skôr, akoby ste pracovali, alebo vytvorili niečo sami, radšej to ukradnete niekomu inému. Dokonca, aj vaše emócie sú ukradnuté. Aj keď nie som schopný vidieť budúcnosť dnes, alebo vôbec žiadne svetlo, viem, že prejdem cez túto temnotu a vyslobodím sa zo škaredostí, ktoré ste mi spôsobili. Aj keby som bol zavesený na oboch rukách, moja sila ma zachráni. Môj život je dar a ja Vám ho nedovolím mi ho vziať. Určite za to nestojíte. Som tu a som dôležitý. Možnože nie pre Vás. Ale pre tých, ktorým vyčarím úsmev  a tých, ktorí vidia krásu vo mne, pre tých, ktorí ma vyhľadávajú pre to, aký som a pretože im dávam pozitívne emócie, pretože som pre nich nenahraditeľný. Vy nie ste. Ak zajtra zomriete, nikto nebude plakať. Bol som na Vašom pohrebe a videl som, že je to tak. Keď zomriete, bude tam iný tyran, ktorý používa rovnako kruté klamstvá a nikdy sa nezmení, len preberie Vaše miesto. Ako som povedal, všetci ste rovnakí. Ale my nie sme. Sme jednotlivci. Robíme veci, ktorými sme charakteristickí a pre tých, ktorí sú nám najbližší, znamenáme celý svet. Naša smrť by im zlomila srdcia a oni by za nami navždy plakali. Naša smrť by v nich vytvorila dieru, ktorá sa nikdy nezahojí. Sme ako krehké kvety, ktoré šíria svoju vôňu do sveta a prinášajú krásu vždy, keď sme schopní ich vidieť v nás vo všetkej našej sláve. A s tým končím môj list. Nehanbite sa a smejte sa mi. Vysmievajte sa mi. Urážajte ma. Rozplačte ma. Robte to najhoršie, čo viete. Pretože cez to všetko, bude to zo mňa robiť to najlepšie, napriek Vám a Vašej krutosti. Od tohto dňa, už nikdy viac nebudem počuť Vaše škaredé slová znova. Budem žiť svoj život pre mňa a pre tých pár ľudí, ktorí ma milujú takého, aký som a nevedia si predstaviť svet bezo mňa.  Od tejto chvíle sa budem smiať, keď vyštartujete po mne, pretože teraz viem, aká jednoduchá je pravda. Zvieratá útočia na to, čoho sa boja. A Vy, cez všetko Vaše chvastanie a vychvaľovanie, zostanete sám. Keby som naozaj bol zanedbateľný a bezcenný, neobťažovali by ste sa mučiť ma. Takže ja budem ďalej žiť svoj život pre mňa so šťastným vedomím, že Vás ohrozujem. Medzitým ja a zvyšok mojich skutočných priateľov nebudeme strácať čas hovorením o Vás. Nie ste pre nás natoľko dôležitý a radšej budeme tráviť čas na lepšiu prípravu na budúcnosť, ktorá pre Vás neexistuje. Časy sa menia vždy a všade. Dnes ste Tyran. Zajtra niekto zastraší Vás. A keď sa to stane, na rozdiel od Vás, my prídeme za Vami zo súcitu a lásky a pokúsime sa, aby ste sa cítili lepšie. Vzhľadom k tomu, kto a čo sme- inteligentné a krásne ľudské bytosti. Navždy Vaša, Anti-Bully Brigade.

Nick sa zamračil a vzhliadol, aby uvidel jej dychtivý výraz, ako čakala na jeho odpoveď. „To si napísala ty?“
Jej tvár okamžite spľasla. „Netvár sa tak prekvapene, dobre?“
Nick vyprskol. Vôbec ho to neprekvapilo. Skôr to na neho urobilo veľký dojem. „Nechcel som ťa uraziť, je to proste tak...“
„Úprimné? Otvorené? To preto, že som to napísala hneď potom, čo si odišiel z môjho domu. Tvoje slová a láskavosť v mojej najtemnejšej hodine sa dotkli na mieste hlboko v mojom srdci. Viem, ako ďaleko od teba žijem a napriek tomu si všetko zrušil a rozbehol sa ku mne, aby si sa ubezpečil, že som v poriadku. Nie je veľa chlapcov na tomto svete, ktorí by urobili to, čo ty pre kamarátku. Takže, ďakujem ti Nick za to, že si. Znamenalo to pre mňa v ten deň všetko.“
Bol príliš ohromený na to, aby hovoril, keď ho pobozkala na tvár. Vzala od neho listy a potom mu dala odznak s logom ABB (Anti-Bully Brigade (Oddiel proti tyranom)).
„Ty si náš prvý oficiálny člen.“ Jej ruka spočívala na jeho. Stisla mu prsty a pustila ho. Aké to je zvláštne. Odstránila z neho každý kúsok jeho hnevu. Bol teraz tak pokojný. Taký vyrovnaný. Len jeho matka a Kody mali na neho tento efekt.
„Nech sa stane čokoľvek, Nick, nikdy sa nemeň.“ Povedala a bola na odchode.
„Hej, Bryn?“ Zavolal.
Zastavila sa a obzrela sa na neho.
„Nebol som prekvapený. Bol som ohromený. Si skvelá spisovateľka.“
Jej tvár očervenela, skôr ako zamumlala „ďakujem ti,“ a vyrazila preč.
„Je to úžasné, všakže?“
Zamračil sa, keď sa Caleb objavil za ním. „Čo?“
„Vplyv, aký môže mať jedna osoba na druhú. Čo môže byť žart pre teba, môže byť pre iného záchranným lanom... zachránil si jej život, vieš o tom?“
Nick zavrtel hlavou. „Len som šiel k nej domov a ubezpečil sa, že je všetko v poriadku.“
Caleb sa naklonil bližšie k nemu a hovoril tichým hlasom. „A to je to, čo mi dáva nádej, že sa nestaneš Adarianom. Nemáš ani poňatia, aký to je vzácny dar, ak niekoho uprednostníš pred sebou. Nie je to jednoduchá vec.“
Uškrnul sa. „Ty uprednostňuješ moju bezpečnosť pred svojou po celý čas.“
„Len preto, že moje zdravie závisí od teba.“
„Neverím ti.“
Caleb nonšalantne pokrčil ramenami. „Nemusíš. Ja si verím a verím v to, že som ten, kto je dôležitý.“
Schmatol Nicka za dres a ťahal ho k dverám. „No tak, slimák, musíme ísť skôr, ako budeme meškať na tréning. Vďaka tebe, Stone tu dnes nie je, takže tréner sa k nám dostane hneď na začiatku.“

*   *   *

Kody zaváhala, keď sa dostala k Útočisku na Ursulines ulici. Nie preto, že slávny bar a gril ubytovával smrtiace zvieratá tvaromeničov a vlastnila ho rodina medveďov, ale preto, že tam pracovala Nickova matka. V minulosti k nej bola Cherise priateľská. Ale nemala tušenie, čo Nick povedal svojej mame alebo ako ju Cherise príjme dnes. Napriek tomu to musela urobiť a ona nebola zbabelec. Zobrala odvahu a zamierila k dverám pri ktorých hliadkoval statný Zvero-medveď s menom Dev. Mal dlhé, kučeravé, blond vlasy stiahnuté do copu a usmial sa na ňu, keď prichádzala.
„Dobré popoludnie slečna Kody. Ako sa máš?“
„Celkom dobre a ty?“
Blikol na ňu oslnivým úsmevom, prešiel si rukou cez tetovanie dvojitého luku a šípu na jeho pravom bicepse. „Nemôžem sa sťažovať, ale to ja nikdy.“
Kody sa zasmiala. Jedna vec o Devovi bola, že okrem toho, že bol mimoriadne nádherný, mal zlý zmysel pre humor.
„Cherise pracuje?“
„Áno. Ale tá jej zlá ikra tu nie je s ňou.“
Keby Dev vedel, ako blízko boli jeho slová k pravde. „Ja viem. Dúfala som, že ju tu zachytím bez neho.“
Tak to máš šťastie. Je dnes na výdaji z kuchyne. Ak bude mať Remi nejaký problém s tým, že si tam, daj mi vedieť a ja zmením jeho postoj k tebe.“
Remi a Dev tvoria polovicu identických štvorčiat. A zatiaľ, čo všetci štyria vyzerali rovnako, Dev, Remi, Cherif, a Quinn mali veľmi odlišné osobnosti. Remi bol frfloš. Quinn bol hanblivý. Cherif pán Vážny a Dev, večný sympaťák.
„Vďaka, Dev.“
„Kedykoľvek, zlato.“
Kody vošla dovnútra a poobzerala sa po stoloch, ktoré boli okolo vchodu. Úsmev skrivil jej tvár, keď pozrela na ľavý roh, kde bol nápis. Napísané niečím, čo vyzeralo ako krv boli slová Aimeeinho posledného priateľa. Aimee Peltier bola jediná dcéra tejto medvedej rodiny. Jej jedenásť bratov a obrí otec mali prehnanú tendenciu sa starať o ňu. Kody sebou trhla, keď jej tá myšlienka pripomenula jej vlastnú rodinu. Jej bratia chodili ako blázni všade s ňou, neustále ju rušili s prehnaným šialenstvom. Späť do tej doby, oni dali do pozoru akéhokoľvek chlapa o ktorého sa zaujímala. Potom mu hrozili hroznými obrazmi toho, čo mu urobia, ak jej ublíži. A to boli anjeli v porovnaní s jej otcom, ktorý nemohol vydržať nič mužské, okrem svojho brata a jej bratov v jej blízkosti. Bohovia, ako jej všetci chýbali. Čo by dala za to, mať ich, ako vystrájajú, až z nich šalie ešte raz...
Snažiaca sa na to nemyslieť, zamierila dozadu k baru. Dvere do kuchyne boli hneď vedľa. Kývla Cherifovi, ktorý si dával dole okuliare, keď sa tlačila do kuchyne cez otvorené dvere. V tejto dennej dobe bolo vždy veľa práce. Cherise stála pri jednom z oceľových stolov a prehrabávala sa v ručne vyrobených sušienkach. Kody nevidela Remiho a bola za to viac ako vďačná. Jediná ďalšia osoba, otočená Cherise chrbtom bol druhý kuchár Jose, ktorý bol zaneprázdnený krájaním zeleniny. Jose sa na ňu usmial. „Hola, Kody.”
„Ahoj Jose.“
Cherise sa zastavila, keď ju zazrela. Závoj jej zahalil tvár, skrývajúc jej emócie a myšlienky. „Čo tu robíš?“ Tým tónom by zamrazila spodok sódy. Kody siahla do vrecka a vytiahla škatuľku s náhrdelníkom, ktorý jej Nick daroval. Zmenšila vzdialenosť medzi nimi a položila ju na čisté miesto na nerezovom stole vedľa Cherise. „Chcela som, aby to mal Nick späť. Dúfam, že to môže vrátiť.“
Cherise sa zamračila. „To je od teba veľmi slušné, Nekoda. Ďakujem. Nie je veľa dievčat, ktoré by boli tak ohľaduplné, najmä nie s niečím, čo stojí rovnako ako to vyzerá.“
Kody neochotne pustila škatuľku. Nie preto, že náhrdelník bol cenný- o to sa starala najmenej, ale preto, že to znamenalo zlomenú dôveru u Nicka. A to nenávidela každou svojou časťou. „Moji rodičia ma vychovali lepšie. Nerobte druhým to, čo nechcete, aby robili oni Vám.“
Videla sympatickú bolesť v očiach Cherise... A rešpekt. „Je mi ľúto, že to Vám dvom nevyšlo.“
„Ja tiež. Ale je to, čo je.“ Obrátila sa k odchodu.
„Kody?“
Obzrela sa na Cherise s vytiahnutým obočím.
„Nick je veľmi vznetlivý... tak ako ja. Je to zmyselná Cajunska krv, ktorá prúdi v našich žilách. Daj mu pár dní a-“
„On si to nerozmyslí, pani Gautier. Vy a ja vieme, že je na to príliš tvrdohlavý. Ako náhle si niečo zmyslí..“
„Ďalšia vec, ktorú má po mne. A tak som dúfala, že nezdedí niektoré z mojich nežiaducich čŕt.“
Kody sa usmiala. „Tvrdohlavosť má svoje miesto a nie je nič zlé na tom, byť v niektorých veciach vášnivý.“
„Vášnivý.“ Zopakovala jeho mama zasnene. „Páči sa mi to.“ Vrátila sa k svojim sušienkam. „Opatruj sa, srdiečko. Ak budeš niečo potrebovať, som tu pre teba. S Nickom aj bez Nicka.“
Tie slová sa jej hlboko dotkli. A spôsobili jej bolesť pre jej vlastnú matku. Cherise Gautier mala najväčšie srdce, aké kedy Kody videla. Bola to jednoducho žena, ktorú musíte milovať.
„Áno madam. Ďakujem Vám.“ Keď Kody prišla k vyklápacím dvierkam, ktoré viedli späť do verejného priestoru, obzrela sa na Cherise. Múku mala rozmazanú po tvári a blond vlasy stiahnuté do drdolu. Dokonca aj tak bola neuveriteľne krásna. V kútiku mysle, Kody videla Chcerise v jej alternatívnom živote. Dala Nicka na adopciu, ako jej rodičia chceli, išla na Tulane University, vydala sa za právnika a žila život bohatého prominenta. Namiesto jediného syna, mala tri dcéry, ktoré vyzerali ako ona. Cherise by nikdy nespoznala spustošenie a chudobu, ktorej čelila s malým dieťaťom a nemala miesto, ktoré by volala domovom. Ale Nick jej stál za každý kúsok tohto. Môžete to vidieť na jej očiach zakaždým, keď sa pozrie na svojho syna. Milovala ho všetkým, čo mala a vôbec to neľutovala.
A keď ho zabijem, zničí ju to.
Cherise nebude môcť fungovať bez svojho syna. Nie potom, čo všetko si vytrpela, aby ho ochránila. Kody vzhliadla ku stropu a tlačila svoje myšlienky z tejto reality ku Sraoshovi, aby jej sprievodca počul jej slová.
´My nikdy neubližujeme alebo nespôsobujeme poškodenie nevinným.´
Sraoshova odpoveď bola chladná a krehká. ´Jeho život alebo tvoj. Je to jednoduché´
Jednoduché? Prosím. Bola to ta najzložitejšia vec s akou sa kedy musela vysporiadať. Ale nebolo treba, aby odkladala nevyhnutné. Bez ohľadu na to, Adarian musel zomrieť. Bolo príliš nebezpečné, aby žil so schopnosťami, ktoré nazhromaždil. Žiadny Malachai nebol takto silný. A keď bude preč, bude sa musieť potom vysporiadať s jeho synom. Nick sa nemohol zmeniť na monštrum, ktoré ho splodilo. To nemohla pripustiť. Nie, ak mohla zachrániť svoju vlastnú rodinu. Tak, či onak, Nick musí byť zastavený. A ona bola jediná, kto  to mohol urobiť.


5 komentářů:

  1. Fúha, čierne písmo? To je trocha zlé.. :/
    Paula

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Fakt nechápu co s tím je :( Někdy je to fakt nevyzpytatelné.

      Vymazat
    2. Stáva sa... :D
      to len ja som stále nespokojná, čo? :)
      Paula :D

      Vymazat
  2. Díky uz jsem se nemohl dockat ;)

    OdpovědětVymazat